Onimusha sa po dlhej prestávke nevracia ako vitrína starých nápadov. Way of the Sword stavia na tom, čo môže séria ponúknuť v roku 2026: fyzický boj mečom, presné odrážanie útokov a hororovo-fantastický svet, ktorý sa nehanbí byť chvíľu vážny a chvíľu prehnaný.
Trailer
Keď deflect nie je bonus, ale jazyk boja
Najčastejšie chválená časť recenzií je súbojový systém. Nintendo Life ho opisuje ako pomalší a zámernejší než pri čistej hack-and-slash akcii. Reťaz úspešných deflectov vytvára rytmus, v ktorom hráč nečaká iba na otvorené okno, ale aktívne si ho vyrába.
Taký systém funguje iba vtedy, keď nepriatelia jasne komunikujú útoky. Dobré animácie, zvuk kovu a čitateľné reakcie preto nie sú kozmetika. Sú súčasťou mechaniky. Way of the Sword podľa kritikov presne tu nachádza svoju najsilnejšiu identitu.
Slabšie chvíle prichádzajú medzi najlepšími súbojmi
Viaceré recenzie upozorňujú na opakujúce sa vedľajšie aktivity alebo na pasáže, ktoré naťahujú kampaň medzi bossmi. Je to zaujímavý kontrast: hra má veľmi silnú základnú činnosť, ale nie vždy ju obklopuje rovnako silným tempom.
Pre hráča, ktorý chce čo najčistejší lineárny samurajský súboj, môže byť táto výplň rušivá. Pre niekoho, komu vyhovuje dlhší akčný postup mestom a postupné vylepšovanie, bude problém menší.
Prečo porovnanie so soulslike hrami pomáha iba čiastočne
Way of the Sword má náročný boj, presné časovanie a deflect, preto prirodzene vyvoláva porovnania so Sekiro alebo Nioh. Také porovnanie je užitočné na prvé zorientovanie, no môže byť aj zavádzajúce. Onimusha má vlastnú tradíciu démonov, Oni síl a filmovejšej akcie, takže jeho cieľom nemusí byť rovnaký typ trestu za chybu.
Recenzie skôr naznačujú hru, ktorá chce hráča naučiť čítať útok a odmeniť aktívnu obranu. To je rozdiel oproti systému, kde sa väčšina súboja točí okolo rolovania mimo nebezpečenstva. Keď je najlepšou odpoveďou postaviť sa útoku a správne ho odraziť, boj pôsobí konfrontačnejšie a fyzickejšie.
Veľkou výhodou návratu série je aj to, že nemusí obsluhovať obrovský otvorený svet. Aj keď vedľajší obsah môže podľa recenzií pôsobiť repetitívne, jadro hry zostáva sústredené na cestu Musashiho a konkrétne stretávanie s Genma. Pri dnešnej záplave otvorených máp je takáto koncentrácia sama o sebe zaujímavou vlastnosťou.
Za zmienku stojí aj identita sveta. Onimusha nikdy nebola historická simulácia a Way of the Sword to neskrýva: reálne meno Miyamoto Musashiho sa mieša s démonmi Genma, Oni silou a prehnanou akčnou réžiou. Práve tento kontrast odlišuje hru od realistickejšie ladených samurajských titulov. Kto čaká čistú historickú drámu, môže byť tónom zaskočený; kto prijme kombináciu folklóru, hororu a akcie, dostáva výraznejší svet než len ďalšie Japonsko s katánou.
Bossovia sú pri takomto systéme rozhodujúci, pretože ukazujú, či deflect funguje ako univerzálne riešenie alebo iba jedna z možností. Ak každý protivník vyžaduje odlišnú prácu s dosahom, tempom a Oni schopnosťami, hra môže udržať súboje čerstvé aj pri dlhšej kampani. Práve verejné recenzie často vyzdvihujú boss fighty, čo naznačuje, že Capcom najlepšie využíva mechaniku v situáciách, kde hráč nemôže iba opakovať jeden bezpečný postup.
Way of the Sword teda podľa verejných recenzií nepôsobí ako triumf preto, že by znovu použil meno Onimusha. Funguje preto, že našiel presvedčivý moderný rytmus pre meč. Najväčšia výhrada smeruje skôr k tomu, čo robí medzi súbojmi. Aj tu ide o redakčnú syntézu recenzií, nie tvrdenie o osobne odohranej review kópii.
