Recenzia Mewgenics: mačacia genetika je návykovejšia, než by mala byť

Mewgenics je hra, pri ktorej som si veľmi rýchlo povedal, že už chápem základ – a o dve hodiny neskôr som zistil, že som nechápal takmer nič. Je to taktické roguelite RPG o chove mačiek, ale táto veta vôbec nevystihuje, aký absurdne hlboký systém sa pod ňou skrýva. Edmund McMillen a Tyler Glaiel postavili hru, v ktorej sa genetika, triedy, schopnosti, predmety, náhodné udalosti a rodinné línie neustále prelievajú do ďalšieho runu.

Najväčšia sila nie je v jednom konkrétnom mechanizme. Je v tom, ako sa mechanizmy zrážajú. Mačka, ktorú som pôvodne považoval za priemernú, môže po správnej kombinácii zdedených vlastností a schopností vyrásť na kľúčovú postavu celej výpravy. Iná, ktorú si človek starostlivo pripravuje niekoľko generácií, môže skončiť v katastrofálnom run-e kvôli jednej zlej situácii. Mewgenics z čísel a statusov nečakane často vyrába príbehy.

Taktika, ktorá neprestáva prekvapovať

Súboje sú ťahové a na prvý pohľad čitateľné. Pohyb, dosah, pozícia, schopnosti a predmety vytvárajú klasický taktický základ. Lenže hra má obrovské množstvo schopností a interakcií, takže po čase prestanem riešiť iba to, čo urobí jedna mačka, a začnem skladať celé mechanické slučky. Jedna schopnosť pripraví stav, druhá ho využije a tretia zmení nevýhodu na výhodu. V najlepších runoch sa z partie stane stroj, ktorý som si nevyskladal podľa návodu, ale objavil počas hry.

Práve preto ma baví viac než väčšina roguelikov, ktoré stoja najmä na rýchlom reflexe alebo jednoduchom stackovaní bonusov. Tu je veľká časť radosti v rozmýšľaní. Dokážem si prehrávať kolo v hlave, meniť poradie akcií, hľadať bezpečnejšiu líniu a potom sledovať, ako sa plán buď krásne rozbehne, alebo sa rozpadne na niečom, čo som úplne prehliadol. Keď prehrám, často mám chuť skúsiť ďalší run okamžite, pretože už viem, čo by som spravil inak.

Náhoda pritom nie je iba dekorácia. Vie byť krutá a v minulosti boli niektoré eventy alebo kombinácie nevyvážené natoľko, že komunita aj recenzenti upozorňovali na nespravodlivé momenty. Vývojári však hru aktívne upravovali a veľké balance zmeny cielili práve na najproblematickejšie extrémy. To je dôležité, pretože pri hre s takým množstvom systémov sa dokonale čistá rovnováha asi nikdy nedosiahne.

Najlepší moment v Mewgenics nie je, keď dostanem legendárny predmet. Je to chvíľa, keď pochopím, že moja úplne čudná zostava mačiek môže fungovať – a potom ju vlastnou chybou takmer zabijem.

Genetika nie je minihra. Je to druhá polovica hry

Medzi výpravami sa hra presúva domov, kde riešim chov a ďalšie generácie. A práve tu sa z Mewgenics stáva niečo oveľa zvláštnejšie než taktické RPG. Vlastnosti, genetika, choroby, mutácie a zdedené schopnosti dávajú jednotlivým mačkám históriu. Nie sú to iba jednotky s číslom nad hlavou. Postupne si pamätám, kto je potomkom koho, ktorá línia mi priniesla výbornú kombináciu a ktorú som si pokazil príliš agresívnym experimentovaním.

Tento systém má zároveň jednu nevýhodu: hra vie byť informačne preplnená. Nie je to titul, ktorý by som odporučil niekomu, kto chce večer vypnúť mozog na dvadsať minút. Menu, vlastnosti, kombinácie a množstvo možností si pýtajú pozornosť. Začiatok dokáže byť mätúci a časť mechaník sa učí až tým, že človek spraví chybu.

Na druhej strane práve táto hustota vytvára obrovskú životnosť. Steam stránka uvádza stovky achievementov a samotný McMillen hovoril o stovkách hodín na kompletné prejdenie obsahu. Také číslo beriem skôr ako predstavu o rozsahu než cieľ. Dôležitejšie je, že aj po desiatkach hodín dokáže hra vytiahnuť novú kombináciu, udalosť alebo systém, ktorý zmení spôsob, akým premýšľam nad ďalšou výpravou.

Humor je odporný, soundtrack výborný a celé to nejako drží pokope

McMillenov štýl je okamžite rozpoznateľný. Mewgenics je nechutné, roztomilé, morbídne a hlúpe v tej istej minúte. Nie každý vtip trafí a niekomu bude celá estetika liezť na nervy. Mne však funguje hlavne preto, že pod tou špinavou karikatúrou je veľmi seriózny herný systém. Hra sa tvári ako vtip, ale mechanicky je až nepríjemne premyslená.

Výrazne pomáha hudba. Pri dlhých runoch je soundtrack jedna z vecí, ktoré zabraňujú tomu, aby sa opakovanie prostredí zmenilo na únavu. Vizuál zasa nepotrebuje technické efekty; jeho úloha je okamžite komunikovať charakter a absurditu sveta.

Verdikt

Mewgenics je pre mňa jedna z najlepších taktických hier posledných rokov. Je hlboká bez toho, aby bola sterilná, náhodná bez toho, aby sa úplne vzdala stratégie, a smiešna bez toho, aby mechaniky pôsobili ako vedľajší produkt humoru. Niektoré runy vedia byť frustrujúce a množstvo systémov môže nového hráča odradiť. Ak však človeku sadne kombinácia taktického plánovania, roguelite progresu a genetického chaosu, je veľmi ťažké prestať.

• Plus: mimoriadne hlboké taktické súboje a buildcrafting
• Plus: genetika a generácie vytvárajú emergentné príbehy
• Plus: obrovské množstvo obsahu a kombinácií
• Plus: výrazný humor, vizuál a soundtrack
• Mínus: informačne náročný začiatok
• Mínus: náhoda vie občas vytvoriť frustrujúce situácie

Pre koho Mewgenics vôbec nie je

Je fér povedať aj opačnú stranu. Ak ťa nebaví čítať tooltipy, porovnávať schopnosti a prijímať straty, Mewgenics ťa môže vyčerpať. Hra sa nesnaží všetko uhladiť do jedného jednoduchého loopu. Naopak, často na hráča hodí zvláštnu kombináciu a očakáva, že si poradí. Niektoré situácie sa dajú zachrániť výbornou taktikou, iné treba jednoducho prijať a pokračovať s tým, čo zostalo.

Tiež by som ju neodporúčal hráčovi, ktorý potrebuje jasný pocit lineárneho napredovania. Mewgenics je cyklické. Môžeš stráviť večer prípravou línie mačiek a ďalší deň zistiť, že tvoj plán funguje úplne inak, než si čakal. Pre mňa je to fascinujúce. Pre niekoho to bude chaos bez odmeny.

Ak ti však sadli hry ako XCOM, The Binding of Isaac alebo všeobecne roguelike tituly postavené na objavovaní synergií, Mewgenics je veľmi ľahké odporučiť. Nie preto, že kopíruje tieto hry, ale preto, že si z nich berie disciplínu systémového dizajnu a potom ju aplikuje na úplne vlastný, absurdný nápad.