Control bolo najlepšie vtedy, keď kancelárska chodba prestala rešpektovať geometriu. Resonant ide ďalej: opúšťa bizarnosť Oldest House a púšťa paranormálnu katastrofu do Manhattanu. Hlavnou postavou navyše nie je Jesse, ale Dylan Faden.
Trailer
Remedy ukázalo Dylanovu meniacu sa zbraň Aberrant. Namiesto klasickej pištole s niekoľkými režimami pôsobí ako nástroj, ktorý mení formu podľa situácie. To je dôležité: Resonant nechce iba presťahovať prvý Control na väčšiu mapu.
Manhattan musí zostať čudný
Otvorený mestský priestor je dar aj nebezpečenstvo. Oldest House fungoval, pretože mal pravidlá, ktoré sa mohli kedykoľvek zlomiť. Manhattan je známejší. Remedy preto potrebuje spraviť z obyčajnej ulice niečo, čomu prestaneme veriť.
Ak sa to podarí, mesto môže byť perfektná paranormálna hračka. Metro, výškové budovy, strechy a podzemie ponúkajú vertikalitu, ktorú telekinéza a pohybové schopnosti vedia využiť lepšie než rovná aréna.
Aberrant rozhodne rytmus boja
Najviac ma zaujíma, či hra naozaj prinúti formy zbrane striedať, alebo si každý nájde jednu najefektívnejšiu a zabudne na zvyšok. Najlepší akčný systém vytvára situácie, v ktorých správna odpoveď závisí od priestoru a nepriateľa.
Pri Controle sa osvedčuje mentálny návyk „nepozeraj iba na cieľ, pozeraj na miestnosť“. Stolík, kus betónu alebo výbušný predmet sú súčasť arzenálu. Resonant má šancu túto filozofiu preniesť do celého mesta.
Dylan je riskantná voľba
Zmeniť protagonistu po úspešnej hre nie je bezpečné. Dylan však prichádza s vlastným vzťahom k FBC aj paranormálnym udalostiam. Nemusí sa učiť svet od nuly a zároveň nie je Jesse. Ak má Resonant fungovať, nesmie byť len nosičom nových schopností. Control stojí na tom, že bizarný svet sa odráža v ľuďoch, ktorí v ňom žijú.
Resonant sledujem nie kvôli väčšiemu množstvu efektov, ale kvôli otázke, či Remedy dokáže spraviť z Manhattanu miesto, kde vám ani dopravná značka nepripadá úplne dôveryhodná.
Pri pokračovaní Control budem sledovať aj to, či Remedy zachová fyzickú hravosť prostredia. Telekinéza bola presvedčivá preto, že miestnosť nebola kulisa. Bola zásobník projektilov. Kancelársky stôl, kus betónu či hasiaci prístroj sa v sekunde mohli zmeniť na zbraň. Manhattan ponúka oveľa väčší arzenál objektov, no zároveň hrozí, že väčší priestor bude pôsobiť menej interaktívne. Ak Resonant dokáže udržať hustotu fyzických detailov a pritom rozšíriť pohyb, bude mať mesto vlastnú bojovú identitu. Ak sa z neho stane len pekná kulisa, stratí sa polovica čara pôvodnej hry.
Pri Control Resonant je preto najrozumnejšie sledovať nie jednu efektnú funkciu, ale to, ako jednotlivé systémy držia spolu počas dlhšej session. V kategórii preview rozhoduje práve konzistentnosť: či hra dokáže rovnakú myšlienku rozvíjať, obmieňať a pritom hráča nenútiť opakovať ten istý postup bez rozmýšľania. Keď mechanika po prvých hodinách stále vytvára nové situácie namiesto iba vyšších čísel, vtedy má zmysel hovoriť o skutočnej hĺbke.
Jedna vec, ktorú nechcem: väčší svet za cenu hustoty. Pri pokračovaniach sa často predáva plocha mapy, no Control nikdy nepotreboval kilometre. Potreboval miestnosť, v ktorej každý stôl, obraz a reproduktor vyzeral, akoby mohol byť súčasťou paranormálneho incidentu. V Resonant by som preto radšej videl menšiu časť Manhattanu plnú zvláštnych pravidiel než celé mesto vyplnené ikonami. Remedy má talent robiť z dokumentu na stole malý horor a z kancelárskej techniky mytológiu. Ak si túto hustotu prenesie aj von, Resonant môže pôsobiť väčšie bez toho, aby sa rozriedilo. To je oveľa ťažšia disciplína než jednoducho zväčšiť mapu.
